• Decrease font size
  • Reset font size to default
  • Increase font size
Turistika po nórsky PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   

Ketil prišiel presne, ako sme sa dohodli. Za pár minút si nakladám lyže a veci do auta a vyrážame do tmavého zimného rána. Smer výpadovka z Trondheimu, Lundamo a Ildfjell, čo sú v preklade Žeravé hory.

Po niečo vyše hodine jazdy sme na mieste začiatku našej túry. Auto nechávame na malom súkromnom parkovisku pri ceste. Poplatok za parkovanie – 80 nórskych korún sa mi na prvý pohľad zdá dosť vysoký. Trojmetrové snehové mantinely lemujúce parkovisko však svedčili, že jeho údržba v zime je dosť prácna a nákladná.

Bolo už síce osem hodín, napriek jasnej oblohe panovalo však vonku stále ešte len niečo medzi tmou a šerom. Zato zima bola riadna, ako sa na škandinávske hory sluší, aspoň dvadsať pod nulou. Mazanie lyží sme po zhodnotení situácie vyriešili veľmi rýchlo. Na tak premrznutý prašan je vhodný každý vosk, dokonca aj klister, tak sme na lyžiach nechali to, čo na nich bolo z minula. Pripútali sme si plecniaky a vyrazili sme. Navigácia bola Ketilova záležitosť. Spočiatku sme sledovali starú stopu snežného skútra a cesta plytkou dolinou rýchlo ubiehala. Postupne sa rozvidnievalo, do východu slnka bola ešte najmenej hodina. Časté zastávky s určovaním polohy sa mi videli ako zbytočné mrhanie času. Keď sme však opustili plytké údolie so stopou skútra, po chvíli pochodu v typickej škandinávskej pahorkatine, síce s malým prevýšením, ale zato veľmi členitej, som bol pri určovaní našej polohy prakticky bezradný. Naokolo sa mi všetko zdalo „dom ako dom, strom ako strom“. Už počas predošlých výletov do okolia Trondheimu som si všimol, že takmer všetci nielen že majú mapu a buzolu, ale ich aj neustále používajú. Až tu, ďalej od mesta som však pochopil, že bez týchto pomôcok sa turistika jednoducho robiť nedá. V horách nie sú značkované, ale ani žiadne iné cestičky a chodníky. Bez dobrých znalostí čítania mapy a terénu je tu človek naozaj stratený.

Pri východe slnka sme už boli nad hranicou lesa. Treba však  podotknúť, že v tejto zemepisnej šírke to nie je žiadne hrdinstvo, pretože les sa končí vo výške 400 až 500 metrov nad morom. Pre našinca je nezvyklá postupnosť stromov, čo sa týka nadmorskej výšky. Prvé sa strácajú smreky, po nich borovice a najvyššie odolávajú zimným víchriciam len nízke, zakrpatené brezy. Nad nimi je už len holá tundra. Vďaka členitému terénu, peknému počasiu a výbornej viditeľnosti sa pred nami objavovali stále krajšie a krajšie scenérie. Úchvatné výhľady sa tak rýchlo menili, že som si pripadal ako v zrýchlenom filme.

Po dvoch hodinách cesty sme dorazili k osamelej chatke pri jazere, vybalili sme chleby so syrom a reč sa zvrtla na nórske chatárstvo. Zdalo by sa, že v krajine s takými obrovskými neobývanými územiami je získanie povolenia na stavbu chaty maličkosť. Mať chatu je snom takmer každého Nóra. Úrady však tak úzkostlivo regulujú výstavbu, že získanie povolenia trvá napriek súhlasu majiteľov pozemku niekoľko rokov. A to je ešte ten lepší prípad, veľmi často sa to vôbec nepodarí. Pojem „správna chata“ je, na rozdiel od našich zvyklostí, úplne ináč definovaný. Stručne by sa dal zhrnúť nasledovne: najmenej hodinu cesty od najbližšej cesty, pokiaľ možno pri jazere a samozrejme bez vody a elektriny. Chaty sú prízemné, s nízkou strechou ktorá je pokrytá hlinou a rastie na nej tráva. V zime je to údajne najlepšia izolácia. Vnútrajšok je spravidla rozdelený na kuchyňu, prednú izbu a spálňu a nápadne pripomína interiér našich starých dreveníc. V prednej izbe býva krb alebo piecka, čo je jediný zdroj tepla. Spálňa je nevykúrená. Zrub je stavaný tak precízne, že vnútorné steny pozostávajú len zo začistených trámov, bez u nás tradičnej vnútornej izolácie.

Po výklade nórskeho chatárstva sa poberáme ďalej. Cieľ našej cesty, jeden z najvyšších vrchov pohoria Kjølhaugen, vysoký okolo 1200 metrov je ešte stále také dve hodiny cesty. Po ďalšej hodinke a niektorých zábavných zjazdoch si uvedomujem, že sme sa ešte okrem zopár zafúkaných lyžiarskych stôp s nikým nestretli. S výberom trasy nemá Ketil žiadne problémy. V teréne s nie príliš veľkým prevýšením sa dá ísť prakticky všade. Pokiaľ sa to dá sledujeme plytké dolinky, z času na čas sa prehupneme do ďalšej a takto pokračujeme. Pomaly sa nám začína lepiť sneh na lyže, tak sme nútení premazať. Slnečné lúče síce slabo, ale predsa účinkujú. Pocit tepla však nemáme, lebo ako stúpame, tak silnie aj vietor. Pomaly sa blížime k úpätiu Kjølhaugen a ja mám čo robiť, aby som stačil Ketilovmu dlhému kroku. Nakoľko je o 20 rokov starší, podujal som sa niesť ťažší batoh. Našťastie badám, že kopce sú mojou silnejšou stránkou, takže v hanbe neostanem. Pod vrcholom robíme na chránenom mieste poslednú zastávku, jeme banány a pijeme čaj. Ketil mi ukazuje v starom snehu sobie stopy. Po soboch však už nie je ani páru, ani slychu. Rád by som nejaké zazrel, dostávam však ubezpečenie, že to sa nám len tak ľahko nepodarí. Všetky, aj domáce soby, žijú vo voľnej prírode. Od divých sa líšia len tým, že majú na uchu značku majiteľa. Tento ich len raz ročne, na jeseň, zháňa do čried a vyberá zvieratá na porážku. Ako sa mu však podarí zohnať soby roztrúsené po takom obrovskom území, to je mi stále záhadou. Pripadá mi to, akoby mal jeden človek zohnať všetky jelene z Veľkej Fatry do Gaderskej doliny.

Dlho sa nezdržiavame, balíme veci a stúpame na vrchol. Po krátkom strmšom výstupe sme v cieli našej túry. To, čo sa nám naskytá ako odmena za naše úsilie, ďaleko prevyšuje nie príliš veľké útrapy. Viditeľnosť je výborná, určite 100 kilometrov a vôkol nás zdanlivo nekonečné množstvo vrcholov a dolín, zoskupených do väčších aj menších pohorí. Nebyť silnejúceho vetra, určite by sme na vrchole zotrvali dlhšie. Zjazd je trochu problematický, pretože sa začínajú tvoriť snehové jazyky a nohy po niekoľkých hodinách cesty, navyše zaťažené batohom, už neposlúchajú. Ďalšia cesta naspäť k autu prebieha príjemne. Klesanie, aj keď vo zvlnenom teréne, je predsa citeľné. Slnko pomaly ale isto zapadá, po jeho definitívnom zmiznutí nám zostáva ešte taká hodinka cesty. Neviem či je to dôsledkom ochladenia alebo viacerých dlhších zjazdov, sme už ale dosť premrznutí. Vybaľujeme preto otepľovačky, vetrovky a kožušinové rukavice a ponáhľame sa hustnúcim šerom k autu. Auto už na parkovisku nie je také osamotené, ako sme ho ráno nechali. Je to výborný pocit nájsť v tejto samote naše jediné spojenie s civilizovaným svetom. Posledný problém, studený štart, zvládla Ketilova nová Toyota bez problémov a tak sa vydávame smerom k svetlám asi pätnásť kilometrov vzdialenej prvej farmy a Trondheimu.