• Decrease font size
  • Reset font size to default
  • Increase font size
Pridte na pol ôsmu PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   
Nedávno som musel navštíviť odborného lekára. Keď som tam okolo jedenástej prišiel, v čakárni nebol nikto. Poukazný lístok som dal sestričke ktorá mi oznámila: „No ale my pacientov objednávame, príďte v utorok na pol ôsmu“.

 Mal som síce silný pocit že by ma mohli zobrať dnu a za desať minút vybaviť, ale čo už. Prišiel som teda o pár dní na pol ôsmu. Ako som na mieste zistil, takých nás bolo sedem. Po hodine a štvrť čakania som prišiel na radu. Lekárka sa mi riadne venovala, bola slušná, len neviem, prečo sme museli viacerí priemerne asi hodinu čakať.

Mám tú smolu, že som zažil aj niečo iné. Strávil som rok v Nórsku, a čo čert nechcel, musel som raz ísť k lekárovi. Na recepcii som zaplatil príslušný poplatok a dostal som časenku na desiatu. V čakárni nebol nikto a presne o desiatej sa otvorili dvere. Privítal ma doktor osobne slovami: „Pán Haviar nech sa páči, ja som doktor ten a ten. Posaďte sa, najprv sa porozprávame.“ Až po krátkom rozhovore kde zisťoval čo som vlastne zač pristúpil k otázkam, čo ma vlastne trápi.

Nehovorím, že to musí byť až takto. Avšak to, čo sa deje v čakárňach u nás tiež nie je normálne. Všetko je to vlastne o úcte k druhým a o zbavení sa pocitu, že hrča ľudí pred ambulanciou je niečo absolútne normálne. Nie je. Našťastie, mnohí, väčšinou súkromní, to už pochopili.