• Decrease font size
  • Reset font size to default
  • Increase font size
Chudák lykožrút PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   

Najväčšia kalamita v Tatrách bola v roku 2007, teda pred jedenástimi rokmi. Ochranárom sa vtedy podarilo vybojovať zákaz ťažby v Tichej a Kôprovej doline. Lesníci naproti tomu tvrdili, že ak sa napadnuté drevo nevyťaží, lykožrút sa rozšíri a neostane tam vlastne žiadny živý strom.

Dnes sa to tam veselo zelená, aj keď určité napadnuté oblasti je stále vidieť. Ako je to teda s tým lykožrútom?

Na túrach nielen v týchto, ale aj v okolitých dolinách si všímam, že lykožrút sa v tejto oblasti šíri aj naďalej. Má však jednu zaujímavú vlastnosť. Napadne zopár smrekov, potom sa rozšíri aj na okolité, avšak namiesto ďalšieho šírenia a praktického zlikvidovanie celého lesa sa už ďalej nešíri, ale odletí o kus ďalej, kde založí nové ohnisko. Takto vlastne namiesto zničenia celej oblasti, čím by si tiež odstránil zdroj ďalšej potravy, prispieva k prirodzenej obnove lesa.

K tejto jeho vlastnosti sa dá dôjsť aj inou úvahou. Ak by sa totiž šíril zo svojho ložiska ďalej a ďalej naokolo, už by sme na Slovensku, a nielen na Slovensku, dávno žiadne smrekové lesy nemali. A máme ich dosť, napriek tomu, že proti tomuto chrobáčikovi intenzívne bojujeme len v posledných rokoch.

Vieme tiež, že lesy v oblasti Tatier nie sú až také prirodzené, ale dominancia smrekov tam bola umelo vysadená. Takže chudák lykožrút sa len zúfalo snaží napraviť to, čo sme my, ľudia, v honbe za vyšším ziskom v prírode v minulosti zničili.

Ak chceme mať zdravé z trvalo udržateľné lesy, čo určite chceme, mali by sme sa mu vlastne poďakovať.