• Decrease font size
  • Reset font size to default
  • Increase font size
Na oslavy málo dôvodov PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   

Od ZOH v Pjongčangu už uplynul takmer mesiac a sú známe aj niektoré hodnotenia slovenskej účasti na tomto významnom podujatí. Nezaškodí však ani pohľad optikou štatistiky, ktorá presnejšie osvetlí naše postavenie v zimných športoch. Výsledky boli na prvý pohľad výborné vďaka trom medailám, medzi ktorými bola jedna aj zlatá.

Z hľadiska ich počtu sme na tom ešte nikdy neboli na ZOH tak dobre. Lenže o terajšie medaily sa zaslúžil jeden športovec, presnejšie športovkyňa Anastasia Kuzminová. Našu výpravu však netvorila iba ona, ale súťažilo aj ďalších 54 športovcov. Ak chceme urobiť závery pre celý náš šport, aj keď v tomto prípade len v zimných odvetviach, mali by sme analyzovať aj ich.

Na zimnej olympiáde dosiahli naši športovci 66 výsledkov. Z nich 44, teda viac ako 66 percent, bolo v druhej polovici štartového poľa. Dosiahli sme 5 výsledkov do piateho miesta, čo je 7,5 percenta. Avšak výsledkov na posledných piatich miestach bolo až 14, teda 21 percent. Percentá uvádzam preto, lebo v súťažiach bol rôzny počet štartujúcich. V každom prípade boli naši často hlboko v poli zdolaných. Z tohto hľadiska nie je toho veľa, čo môžeme oslavovať.

Naša výprava sa síce vrátila s medailami, ale so značným počtom podpriemerných výsledkov. Dokonca tých podpriemerných bola väčšina. A to ešte v niektorých športoch (zjazdové a bežecké lyžovanie) sú výsledky našich o niečo „vylepšené“. Na ZOH totiž štartuje v týchto odvetviach značný počet „exotov“, ktorí síce splnili kritériá MOV, avšak výkonnostne za najlepšími výrazne zaostávajú. Vďaka nim majú potom aj priemerní športovci opticky lepšie výsledky, čo bol aj prípad Slovenska.

Vzhľadom na všetky súvislosti je najvyšší čas sa nad celým systémom slovenského športu zamyslieť a vyvodiť skutočné, nielen deklarované dôsledky. Aby sme sa vyvarovali predošlých chýb, musí dôjsť najmä k serióznej analýze. Pritom nesmie chýbať pohľad do tých európskych krajín, kde šport ozaj funguje, kde reprezentanti dosahujú dobré výsledky, kde je šport oveľa dôležitejšou súčasťou bežného života než u nás.

Bez ohľadu na analýzu je jasné, že dôraz treba klásť na mládež. Najväčším nepriateľom aktívnejšieho spôsobu života mladých sú obrazovky televízorov, počítačov, tabletov a telefónov. Miera, akou sa naša mládež tomuto „športu“ venuje, je zarážajúca. Prvoradým cieľom by teda malo byť uplatniť v praxi heslo „od obrazovky k pohybovej aktivite“.

A tie vôbec netreba objavovať, mnoho dobrých aktivít sme tu už mali aj v minulosti. Napríklad športové hry v školách. Treba sa k nim vrátiť, nasmerovať do nich financie. Prvou lastovičkou je napríklad Bratislavský samosprávny kraj, ktorý už športové hry podporuje. Nový zákon o športe okrem spústy ďalšej administratívy priniesol aj nový spôsob rozdeľovania financií, ale aj ich navýšenie.

Nedá sa však povedať, že by v športovej obci vládla so zákonom spokojnosť. Stačí, keď si spomenieme na finančné problémy našich úspešných zjazdárok a najnovšie aj biatlonistov. Nečudo, že nastali, keď zákon kladie nadmerný dôraz na popularitu daného športu, ale zabúda na jeho materiálovú náročnosť. Preto je teraz aj biatlon iba chudák. Kiežby triezvy pohľad na ZOH v Pjongčangu, neprekrytý úspechmi jedinej športovkyne, bol skutočný štuchanec pre kymácajúci sa balvan slovenského športu.