• Decrease font size
  • Reset font size to default
  • Increase font size
Môj pobyt v nemocnici PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   

Pred časom som týždeň ležal na chirurgickom oddelení jednej bratislavskej nemocnice s pomerne ťažkou diagnózou. Lekári operovali a snažili sa, sestry behali po oddelení, vyliečili ma, na ošetrenie sa vôbec nemôžem sťažovať.

Čo ma však prakticky po celý pobyt trápilo, bol prístup lekárov k pacientom. Jediný kontakt bol počas rannej vizity, ktorá prebiehala veľmi rýchlo. Verte mi, nie je príjemné, keď vám najprv lekár oznámi ťažkú diagnózu a potom sa o svojom stave a ďalšej perspektíve nemáte s kým porozprávať.

Problém sa však začína už na začiatku. Lekár sa vás pri prvom kontakte namiesto predstavenia, napr. "Dobrý deň, volám sa Dr. Fifíková" stroho opýta" "tak čo Vám je?". Pritom v zahraničí, ale už aj v mnohých slovenských nemocniciach je predstavenie bežné. Možno sa bude zdať že je to blbosť, ale udáva to tón celému ďalšiemu vzťahu.

Na oddelení som ležal týždeň, ale okrem vizity prišla ošetrujúca lekárka počas dňa na izbu iba raz, aj to som ju o to počas vizity požiadal. Pritom aj Charta práv pacientov čl. 3/1 hovorí, že pacient má právo byť jemu zrozumiteľným spôsobom informovaný o svojom zdravotnom stave, vrátane povahy ochorenia a potrebných zdravotných úkonoch.

Neskôr som sa o tomto probléme rozprával s viacerými lekármi. Prakticky všetci mi však povedali: nečuduj sa, lebo ak je nejaký lekár aktívny a milý k pacientom, akurát schytá viac roboty, nie však väčšiu výplatu. Tak načo by to robil?

A sme zrejme pri koreni. Pri súčasnej prakticky totálnej nivelizácii v odmeňovaní v zdravotníctve je každá aktivita potlačená. Nedávne snahy o lepšie odmeňovanie lekárov im síce trochu polepšili, viedli však aj k ešte väčšej nivelizácii v ich odmeňovaní. Vedúci majú prakticky nulovú možnosť odmeniť dobrých a aktívnych. Kam tento systém vedie, sme sa mohli presvedčiť počas štyridsať rokov socializmu. Jedným z dôsledkov je tiež vyššie spomenutá "komunikácia", nie je však jediná.

Ako z tohto bludného kruhu ďalej? Podľa mňa vedie cesta cez privatizáciu. Už len zbežný pohľad na hospodárenie štátnych a súkromných nemocníc nepovedá, že štát súkromným majiteľom nemôže konkurovať. A to ani v prístupe k pacientom, ale ani v ekonomike a v úrovni služieb. Osobne najviac ľutujem, že pani Radičová hodila počas pokusu o privatizáciu v zdravotníctve spiatočku a zabila tým doteraz jediný riadny pokus o ozdravenie zdravotníctva. Neustále oddlžovanie nemocníc je toho súčasným príkladom.