• Decrease font size
  • Reset font size to default
  • Increase font size
Kam kráčas, slovenský šport? PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   

V porovnaní s érou socializmu sme najviac zaostali v kvalite telesnej výchovy na školách


Kam kráčaš slovenský šport?


Nad stavom slovenského športu lamentujeme, odkedy sa verejne lamentovať dá, teda zhruba od roku 1990. Odvtedy prešiel šport na Slovensku viacerými zmenami, hneď na úvod však musím konštatovať, že ani jedna nebola systémová.

 


Pôvodnú slovenskú telovýchovnú organizáciu, nástupníka Československého zväzu telesnej výchovy, nahradilo Slovenské združenie telesnej kultúry (SZTK), ktoré sa však namiesto zo športových zväzov a iných športových organizácií skladalo zo štyroch medzičlánkov. Boli nimi Asociácia športových zväzov, Asociácia telovýchovných jednôt a klubov, Asociácia športu pre všetkých a Slovenský futbalový zväz. Bývalý Zväzarm, premenovaný na Združenie športových a technických činností, ostal mimo SZTK.

STRATA OBROVSKÉHO MAJETKU

Táto zložitá organizačná štruktúra, ktorá v podstate pretrváva dodnes, nemá vo svete obdobu, ale má veľmi vážne dôsledky. Prvý z nich je, že neexistuje inštitúcia, ktorá by mohla povedať, že ja zastupujem slovenský šport. Prejavuje sa to pri riešení vážnejších problémov a tém, medzi ktoré patria napríklad zákony o športe.

Neblahým dôsledkom je tiež strata obrovského majetku, ktorý mal šport ešte zo socializmu. Menovať môžeme Areál FIS na Štrbskom Plese, centrum Bojnice, najnovšie Dom športu v Bratislave, ale aj nemalé množstvo štadiónov, športovísk, budov a pozemkov.

Že tieto športoviská a zariadenia niekomu chýbajú, o tom netreba vôbec pochybovať. Dalo sa na nich športovať, ale ich aj využívať ekonomicky a byť tak menej závislý od štátu. Rozdrobenosť nášho športu „pekne“ vidieť aj na dresoch našich reprezentantov. Zatiaľ čo vo väčšine európskych krajín majú športoví reprezentanti také isté dresy, či sú atléti, plavci alebo veslári, naši slovenskí majú v každom športovom odvetví iné. Niektoré dokonca nemajú s našimi národnými farbami vôbec nič spoločné.

VÝSLEDKY NIE SÚ NAJHORŠIE

Mnohí športoví funkcionári porovnávajú súčasný stav so socializmom a smútia za Tréningovými strediskami mládeže a Školskými športovými strediskami. Je pravda, že vtedy športovalo detí oveľa viac. Bol to však systém extenzívny a želané výsledky, špičkových športovcov, veľmi neprodukoval. Napríklad na olympiáde v Barcelone 1992 nedosiahli slovenskí športovci žiadne medailové umiestnenie. Neskôr niečo z tohto systému v pozmenenej forme pokračovalo (Centrá talentovanej mládeže), čo sa však postupne utlmilo.

Napriek minimálnej starostlivosti o mládež však slovenský šport, čo sa týka výsledkov na svetových podujatiach, až tak zle nestojí. V celkových rebríčkoch napríklad v porovnaní na počet obyvateľov síce nehviezdime, ale ani sa nemotáme niekde pri konci. Dokladom sú tiež medaily z olympiád, kde sme na tom celkom dobre. Má to však niekoľko „ale“.

NEMAJÚ SA OD KOHO UČIŤ

Celý systém zabezpečenia a prípravy špičkových, alebo ako sa hovorí elitných, športovcov je na Slovensku veľmi netradičný. Títo naši športovci sú totiž financovaní z veľkej časti individuálne a individuálne sa tiež pripravujú. Zatiaľ čo vo väčšine krajín sa pripravujú reprezentačné družstvá v jednotlivých športových odvetviach spolu a majú jednotné vedenie a zabezpečenie, u nás majú športovci individuálnych trénerov a na sústredenia chodia väčšinou sami. Príkladov je veľa. Zjazdárky Velez Zuzulová a Vlhová, vodní slalomári Martikán, Hochschornerovci, Dukátová, tiež strelci. Taký maličký príklad rozdrobenosti sú aj dresy našich najlepších slalomárok. Zatiaľ čo francúzsky, talianky a rakúšanky jazdia v jednotných, naše slalomárky každá v inom.

Je pravda, že výsledky sú a tiež že mnohí naši špičkoví športovci vyšli skôr z rodinného zázemia ako zo systému prípravy talentovanej mládeže (čo však neznamená že im ten systém trochu nepomohol). Napriek tomu by sme si mali uvedomiť aj nevýhody individuálneho prístupu. Prvou je, že reprezentačné družstvá existujú len na papieri, a keďže chýba spoločná príprava, mladší sa nemajú od koho učiť a zbierať skúsenosti. Tiež je takýto spôsob prípravy oveľa nákladnejší a to, čo je bežné pri príprave celej reprezentácie (lekár, fyzioterapeut prípadne iný odborník), väčšinou chýba.

CENTRÁ SÚ POZOSTATKY SOCIALIZMU

K rozháranosti slovenského športu prispievajú aj športové centrá podporujúce špičkových športovcov. Tieto sú na Slovensku tri: Národné športové centrum pod strechou ministerstva školstva, Športové centrum polície patrí ministerstvu vnútra a Vojenské športové centrum ministerstvu obrany. V podstate ide o pozostatky socializmu, ktoré boli vo všetkých okolitých krajinách. Zatiaľ čo inde ich zrušili, napríklad v Maďarsku a Nemecku, v Česku ich zreorganizovali. Iba u nás sa ide po starom. To, že niektoré rezorty podporujú (zamestnávajú) špičkových športovcov, je bežné aj inde vo svete. V Austrálii sú poštári, v Taliansku colníci, v Nemecku vojaci. Do športovej prípravy sa tam však iné rezorty „nekafrú“, príprava je výlučne v starostlivosti zväzov.

Všetko doteraz spomenuté svedčí o rozháranosti v slovenskom športe prakticky na všetkých úrovniach. Základom jeho organizácie je zákon o športe. Ten sa v posledných rokoch prijímal trikrát, pričom vždy sa to deklarovalo ako konečne dobré riešenie. Pritom konečné riešenie v takej rôznorodej oblasti, ako je šport, existuje asi len veľmi ťažko.

V ZÁKONE ZBYTOČNÉ USTANOVENIA

Súčasný zákon, ktorý sa zrodil hlavne na objednávku futbalu, má niekoľko pozitívnych čŕt. Zavádza však pre väčšinu športových odvetví úplne zbytočné ustanovenia. Podstatné však je, že nerieši aj tu spomínané problémy, ktorými sú nejednotnosť športového hnutia, komplikovaná organizácia podpory špičkových športovcov a tiež neobsahuje žiaden zmysluplný program podpory športovania mládeže.

Jedným z cieľov nového zákona bolo spravodlivé rozdeľovanie financií. Zvolili sa tri kritériá - výsledky, popularita daného športu a počet mládežníckych športovcov. Okrem toho, že popularita športu je merateľná nekonečne veľa spôsobmi, v podstate je do veľkej miery zahrnutá v počte športujúcej mládeže v danom športe.

Na výpočet dotácií slúži jeden vzorec. A to chyba. Pri ich obrovskej rôznorodosti športových odvetví, je to takto neriešiteľná matematická úloha. O niečom tiež svedčí, že futbalisti a hokejisti, iniciátori nového zákona, už zo systému rozdeľovania financií vystúpili a v poslednej novelizácii si schválili pevné percentuálne čiastky.

ZJEDNOTIŤ CELÝ ŠPORT

Po toľkej kritike sa patrí navrhnúť, ako ďalej. V prvom rade by bolo potrebné vypracovať poriadny audit a smerovať k jednotnej športovej organizácii na Slovensku. S väčšina problémov, ktoré sú tu popísané, sa už v mnohých európskych krajinách úspešne popasovali. Chce to len veľmi nešpekulovať o našich špecifikách a jednoducho prevziať to, čo je potrebné a vhodné. A hlavne, čo je najdôležitejšie, prestať rozprávať o podpore športujúcej mládeže a vypracovať pre ňu konkrétny program.

Šport je v gescii ministerstva školstva. Pri percentuálnom pomere výdavkov na celé školstvo a na šport je jasné, že šport na ministerstve ťahá za oveľa kratší koniec. Zrejme by bolo rozumnejšie priradiť šport k rezortu, kde by nehral takú podradnú úlohu (...kultúra?) a mal by aspoň svojho štátneho tajomníka. Ministerstvo školstva by si tiež konečne malo plniť svoju základnú úlohu v športe, a tou je kvalitná telesná výchova na školách. V tejto oblasti sme v porovnaní so socializmom zaostali azda najviac.

MIROSLAV HAVIAR

(Autor je Viceprezident Európskej kanoistickej asociácie)