• Decrease font size
  • Reset font size to default
  • Increase font size
Vodácka história našej rodiny PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   

V roku 1925 sme sa nasťahovali do Ivánky pri Dunaji, ktorá leží neďaleko Malého Dunaja, ktorého rameno tečie bližšie k Ivánke.

 Vlado kúpil od jedného Ivánčana starú veslicu ktorá bola už v zlom stave a náš strýko Vlado, otcov brat ju dal ako tak do poriadku, doplnil sedadlá a vyrobil aj pádla, takže sme sa na nej všetci štyria bratia mohli voziť, ako vidieť na fotografii. Dlho sme sa však na nej nevozili a kúpili sme si v Prahe dva maňásky, kde vtedy existovala firma Václav veselý, staviteľ lodí, Praha Podolí. Člny sme nechávali v lese pri ramene Malého Dunaja, lebo nosiť ich domov bolo dosť ďaleko. Zlodeji o ne nemali záujem, takže s tým neboli žiadne problémy.  

Raz v lete, neviem už v ktorom roku to bolo, bol u nás matkin brat Emo a ten prišiel na nápad, aby sme sa splavili na maňáskoch do Komárna po Malom Dunaji. Ani ho nenapadlo a by si pozrel na mapu ako je to ďaleko. Jedného dňa sme sadli do lodiek a vydali sa na plavbu. Bola vtedy žatva, takže pri Malom Dunaji bolo dosť ľudí. Po nejakom čase sa Emo začal ľudí na brehu pýtať „mene van még Komáromba?“ (ako ďaleko je do Komárna?). Nepamätám sa, že by vedel niekto na otázku odpovedať, tak sme sa plavili ďalej. Po obede sa už začal pýtať ľudí na brehu, kde sme, odpoveď bolo Jókán. Vtedy sa ešte nehovorilo Jelka. Keď sa po tretí raz dozvedel, že sme stále pri Jelke, rozhodol sa plavbu skončiť. Našťastie tam bol sedliak s vozom a zaviezol nás s loďkami do Senca.  My sme tam išli peši a v seneckých jazerách sme sa ešte vykúpali. Tak skončila naša plavba do Komárna.

V Ivánke sme bývali až do roku 1929 a samozrejme sme využívali plavby na Malom Dunaji a jeho ramene.Keď sme odišli do Bratislavy, hneď sme vstúpili do oddielov vodných skautov, Vlado do druhého a my traja (Jano, ja a Miro) do tretieho. Člny sme mali uskladnené v Zimnom prístave v ohrade bez strechy a na zimu nám ich uskladnili vojaci, ktorí mali sídlo tiež v Zimnom prístave vedľa nás.

Po nejakom čase sme sa presťahovali  na ústie Malého Dunaja a potom do Petržalky vedľa Lida, kde sme si postavili lodenicu s klubovňou. Lodenicu sme postavili sami, plány urobil jeden z nás čo mal stavebnú priemyslovku a materiál sme kúpili sa peniaze ktoré nám dal Krajinský úrad, kde sa o to postaral otec Tomáša Badíka.Keď som si zarobil kondíciami (doučovaním) peniaze, kúpil som kanoe zase u Veselého v Prahe. Na kanoe sme mali aj plachtu, ktorú sme postavili keď bol dobrý vietor. Proti prúdu sme, kde sa dalo, koníčkovali. Jeden sedel pri kormidle a jeden ťahal loď lanom po brehu.

Na vodu sa chodilo najviac dolu Dunajom do prvej zátoky na pravej strane a do druhej zátoky na ľavej strane. Niekedy, obyčajne na Veľkodušné sviatky, sme chodili proti prúdu až na Moravu a proti Morave. Najdlhšiu plavbu sme uskutočnili všetci štyria bratia z Liptovského Mikuláša dolu Váhom a potom proti prúdu Malého Dunaja až do Bratislavy. V roku 1932 sme sa s Janom zúčastnili pretekov Žilina – Trenčín kde sme, hoci ešte dorastenci, obsadili druhé miesto. V roku 1934 sme potom vyhrali prvé preteky Devín – Bratislava, čo sme zopakovali aj v roku 1935.

 

Napísal Ľudo Haviar, 1999