• Decrease font size
  • Reset font size to default
  • Increase font size
Naša rodina
Dušan Šinský PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   

Dušan Šinský

 

Dušan Šinský bol brat mojej mamy, teda môj strýko. Narodil sa v roku 1931 a síce som ho raz videl, ale si to nepamätám. Mal som vtedy totiž len pol roka. Potom sa stalo to, o čom moja mama prakticky celý život nechcela rozprávať.

Dušan bol členom oddielu vodných skautov v Trenčíne. Behali po horách, chodili na výlety po vode. V roku 1948 si postavili päť kánoí a splavili sa na nich z Liptovského Hrádku do Trenčína. Nad Trenčínom si v horách postavili chatu, kde obnovili svoj skautský sľub : „Sľubujem na svoju česť milovať svoju vlasť republiku Československú a bojovať proti neslobode v akejkoľvej forme...“. Toto sa mu stalo osudné.

 

Keď komunisti po „víťaznom februári“ zrušili skauting, prestúpili chlapci do lodenice KSTL, (Klub slovenských turistov a lyžiarov) kde pokračovali vo svojej činnosti. Zrušenie skautingu však niesli ťažko, tak sa chceli komunistom revanšovať. Najprv vyhodili do vzduchu obrovskú svietiacu červenú hviezdu, čo bola na budove Okresného výboru KSS (prvým tajomníkom bol práve s. Dubček). Keď obrovský rozruch utíchol, urobili to isté s hviezdou na streche trenčianskeho hradu. Po bitke so sväzákmi, ktorí chceli obsadiť ich klubovňu pri vode zaťali postupne chápať, že na Slovensku takto dlho ostať nemôžu. Rozhodli sa preto emigrovať do Kanady.

 

V noci z 2.júla na 3. júla prekročili hranice do Rakúska pri obci Vranov nad Dyjou a pokračovali cez vtedajšiu sovietsku zónu na juh. Ich cieľom bola americká zóna, ktorú predpokladali pri obci Arbesbach. Za sedem dní prešli 300 kilometrov a minulo sa im jedlo, mali krvavé päty. V Arbesbachu išiel jeden z nich do dediny. Zistil, že demarkačná línia je ešte o 70 kilometrov ďalej. V lese za Arbesbachom prenocovali. Ráno ich prepadla hliadka rakúskych policajtov a Dušana bez varovania zastrelila. Ostatných zatkli, odovzdali Rusom, tí ich neskôr odovzdali do Československa. Boli odsúdení a odpracovali si 6 rokov v uránových baniach v Jáchymove.

 

Dušan je pochovaný v Arbesbachu. Je tam, aj keď „in memoriam“, verejne známou osobou a miestni sa o jeho hrob pekne starajú. Zrejme viacerých z dediny škrie, že chlapcov niekto miestny udal a spôsobil takúto katastrofu.

 
O mojich predkoch PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   

Väčšinu z toho, čo tu spomeniem viem z rozprávania môjho deda Jána Haviara. Ak je zdroj iný, budem sa snažiť ho spomenúť.Najstašia písomná zmienka o našej rodine je z roku 1761, keď sa Martinus Haviar oženil so Sofiou Mlinarovie. Zmienka o ich deťoch chýba, zachytená je až ďalšia generácia. Všetky staré písomné zmienky spomínajú ako bydlisko Vrbicu, dnes časť Liptovského Mikuláša. Rodina však z Vrbice pôvodne nepochádza. Dedo hovoril, že pochádzame z Vyšnej Boce. Naznačuje tomu aj naše meno.

Haviar znamená baník, ktorý doluje kovovú rudu. Vyšná Boca bola voľakedy banícka dedina, kde sa ťažili rôzne rudy. Stará matrika v nej však neexistuje, lebo vyhorela. Možno sa nájdu zmienky o našich predkoch v baníckom archíve v Banskej Štiavnici. Meno Haviar, aj keď sa dnes považuje za rýdzo slovenské, nie je podľa jazykovedcov slovenského pôvodu.

Môj bratranec Vlado Haviar spomína, že naša rodina má korene v bratríkoch (husitoch),  ktorí za Jána Jiskru bojovali na Slovensku v rokoch 1421 - 1434, a mnohí tu ostali. V češtine havíř znamená to isté, čo po slovensky haviar. Začiatky baníctva sa na Slovensku datujú do 11. storočia. Nemecká kolonizácia severného Slovenska prebiehala hlavne v 13. a 14. storočí, pričom nemci boli často remeselníci, teda s veľkou pravdepodobnosťou aj baníci. Je teda tiež možné, že máme aj nemeckú krv.

Dom môjho pradeda, Michala Haviara dodnes stojí na Moyzesovej ulici č. 11.v Liptovskom Mikuláši. Pradedo bol čižmár (obuvník). Mal zrejme dosť veľkú dielňu, lebo mal dvoch tovarišov a niekedy až desať učňov. Všetci zamestnanci boli viac menej považovaní za súčasť rodiny, napr. obedovalo sa spolu. Kožené čižmy čo vyrobil sa potom roznášali k zákazníkom. Dedo, pokým bol doma, bežne roznášal čižmy do dedín po celom Liptove. Cesty 20 a viac kilometrov (jedným smerom) boli bežné. Chodilo sa samozrejme peši, iba ak náhodou stretol nejaký voz, čo ho zviezol. Tak to ale vtedy bolo.

Prosperujúcu dielňu ťažko zasiahla výroba gumených čižiem od Baťu, ktorej nevedel konkurovať. Pradedo bol veľký dobrák, a namiesto aby dielňu zavrel a zachránil majetok, držal ju pri živote a platil pomocníkov, aj keď robota nebola. Predali rôzne majetky, napr. role nad Mikulášom.

Môj dedo bol najstarší z desať detí. Vyštudoval (myslím, že vyštudovali všetci desiati, čo bolo na tie doby nevídané) učiteľskú akadémiu v Kláštore pod Znievom. Ako učiteľ bol najskôr v Palánke na dolnej zemi, dnes Vojvodina, Srbsko. Žije tam dodnes slovenská komunita. Často na to spomínal, hlavne ako vesloval po Dunaji. Na druhej strane rieky boli totiž vinice, a on mal víno ozaj rád.

Potom bol v Púchove, kde sa oženil s Martou Kováčovou. Babka pochádzala z veľkej rodiny, bolo ich dvanásť detí. Keď mala babka 15 rokov zomrela im mama a ona ako najstaršia dcéra sa musela starať o domácnosť. Babka na to často spomínala. Mali kone, tie bolo treba ráno napojiť, nakŕmiť a vykefovať. Potom sa varili pre rodinu raňajky. Inými slovami bola na nohách od skorého rána do neskorého večera. V Púchove sa im narodilo aj všetkých päť detí.

Potom bol dedo preložený do Zlatých Moraviec a krátko na to do Ivanky pri Bratislave. Tu žili v škole, kde bol dedo učiteľ, riaditeľ a školník, teda všetko. Škola stojí v Ivánke dodnes.Ich deti boli Vladimír, Olga, Ján, Ludevít a Miroslav.

Vlado vyštudoval medicínu, venoval sa kardiológii, bol prednostom kliniky a predsedom Purkyňovej spoločnosti (spolok všetkých lekárov vo vtedajšom Československu). Olga bola učiteľkou na Základnej škole, Jano s Mirom v roku 1948 ušli do Ameriky. Jano tam bol účtovníkom. Ľudo (môj otec) vyštudoval chémiu. Bol technický námestník vo fabrike Gumon, odkiaľ ho komunisti vyhodili v roku 1948. Potom robil všeličo ako robotník, až po 10 rokoch si našiel slušnú robotu. Miro vyštudoval v Bratislave právo. Po vojne bol vedúcim kancelárie predsedu SNR Letricha. V Amerike mu naše právo bolo nanič. Robil tiež všeličo, nakoniec ako vedúci oddelenia v General Telephone.

Z rozprávanie mojich predkov aj z vlastných skúseností môžem povedať, že najvyššou rodinnou hodnotou vždy bola morálka a vzdelanie. Rodina držala pokope, najviac sa o to pričinila moja babka Marta Haviarová. Nikoho z rodiny ani len nenapadlo kolaborovať s komunizmom.

 

 
Vodácka história našej rodiny PDF Print E-mail
Written by Miro Haviar   

V roku 1925 sme sa nasťahovali do Ivánky pri Dunaji, ktorá leží neďaleko Malého Dunaja, ktorého rameno tečie bližšie k Ivánke.
Read more...